Uprostred 90. rokov minulého storočia sa na pôde doom metalovej hudby diala hotová revolúcia. Žáner nabral nový dych a ustálil formu, ktorá dodnes tvorí drvivú väčšinu jeho podstaty. Medzi albumami ako „Mandylion“, „Wildhoney“, „Eternity“, „Angel And The Dark River“, či „Irreligious“, ktoré svojich autorov katapultovali do hviezdnych výšin, kde s väčšími, či menšími tvorivými (ne)úspechmi vydržali dodnes však vyšli aj diela nespravodlivo nedocenené. Dôvod, prečo medzi ne možno zaradiť aj „debut“ Poliakov SIRRAH nespočíva v ich východoeurópskom pôvode. V tom čase mali totiž VADER Západ dávno dobytý a diskriminačné stereotypy, na ktoré sa tak rady dodnes vyhovárajú zlé české a slovenské kapely, prakticky neexistovali. SIRRAH však v mnohom pripomínali Nórov IN THE WOODS... s rovnakým osudom. Ich existencia bola prikrátka, ich dva albumy dnes pamätajú iba fajnšmekri, ich tvorba – hoci nápaditá – nebola tak celkom v tých miestach, kde scénu poháňal najsilnejší prúd.

Ťažisko „Acme“ sa formálne nachádza vo viacmenej pôvodnom doom metale so všetkým, čo k nemu patrilo. Tradičný zvuk, spomalené death metalové vplyvy, košatosť kompozícii a striedanie melodických spevov s najklasickejším growlingom. Poliaci však tieto pôvodné elementy zmiešali s mnohým novým. Speváčka Maya predstavila na tú dobu veľmi netradičnú polohu a úlohu ženských vokálov. Hoci nevynikala priebojným hlasom a nakoniec, ani jej postavenie v tak široko poňatom ansámbli SIRRAH s tým príliš nepočítalo, jej prínos je neuveriteľne kompaktný, v správnej miere na tých správnych miestach. Kapela na debute pôsobila dojmom početnej úderky s jasne vymedzenými úlohami, silnej v jednote a súdržnosti, nezameranej na individuality. „Starú“ formu dopĺňali nové a netradičné zvuky, v aranžovaní mali možno navrch spomínaní IN THE WOODS..., SIRRAH však dokázali pozostatky metalovej naivity a naučených osvedčených postupov premeniť v magnetizujúci úžitok. Zneli ako neobrúsený diamant a viem si veľmi dobre predstaviť, ako očarujúco musela ich „poľskosť“ pôsobiť na západného poslucháča. Iní boli navyše aj trochu kontroverzným spôsobom. V čase, kedy bola metalová scéna posadnutá antikresťanstvom, satanizmom, či pohanstvom (už vtedy) zachádzajúcim do prihlúplych fašistických koketérii, priniesli SIRRAH krehkú, náboženstvom ovplyvnenú lyriku, zameranú najmä na židovské korene viacerých členov kapely. Boli azda prví, ktorí tému holocaustu neobrátili v metale na choré siláctvo, či ešte nebezpečnejšiu fascináciu, skladba „Passover 1944“ (Pešach 1944) má v sebe všetku vážnosť a dôstojnosť, na akú sme boli zvyknutí iba z iných umeleckých žánrov: „Niet slova ako nádej, slnko zakryla hmla. Šťastie sa obracia, tvoje zlato mieša s popolom. Pozri sa vôkol, tvoj národ je mŕtvy, Boh zabudol tvoje meno. Šesť stôp pod zemou ležíme, naša viera tak silná, skonala.“

Odmyslite si zvuk z roku 1996 (hoci na tú dobu v ničom nezaostávajúci), staromódny pohľad na epicko košatú „dramatiku“ skladieb a aranžovanie, dajte bokom hráčske výkony, sústredené na spomínanú silu kolektívu namiesto individuálneho predvádzania sa. Nálada a schopnosť rozochvieť struny najrozmanitejších emócii od energickej (pozitívnej) agresivity až po melanchóliu, žiaľ a všetky farby, hrajúce v jesenných elégiách „Acme“ – tak typická pre doom metalovú hudbu, hoci nie vždy prítomná v takejto miere a intenzite – vás nenechá na pochybách. V záplave emócii, tryskajúcich od popredných doom metalových telies vtedajšej „revolučnej“ doby sa kúsok od nás v Poľsku zrodil málo známy, no plnohodnotný a nezabudnuteľný klenot.